V Nitre žila židovská komunita v súlade a priateľstve s majoritou. Nacistické zverstvá toto spolužitie kruto narušili. Veľmi cenné svedectvo o Druhej svetovej vojne v Nitre priniesla pani Jurčová, ktorá udalosti navyše vnímala detskými očami: bola svedkyňou transportu židovských spoluobčanov, zverských zásahov Hlinkovej gardy a bombardovania Nitry.

Aj keď sa Štefan Zora narodil v roku 1949, jeho život bol poznačený holokaustom a tragickými rodinnými príbehmi. Mal však v sebe dostatok energie, aby sa stal hercom v detskej dramatickej skupine, absolvoval v Rakúsku medicínu a odišiel do Ameriky, kde sa stal psychológom. Tragédia holokaustu nebola len záležitosťou generácie, ktorá ho zažila ale aj tých, čo sa narodili po vojne. Potvrdzuje to aj príbeh Štefana Zoru.

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa neskôr stala významnou vedkyňou.

Väčšina ľudí si v mladosti vyberie profesiu či odbor, ktorému sa potom venujú takmer celý život. V spoločnosti nájdeme ale aj renesančné osobnosti, ktoré vystriedajú celú škálu rôznych zamestnaní a špecializácií, rozbehnú veľmi rozmanité projekty. Medzi takýchto kreatívnych jedincov patrí aj Fedor Gál, jeden z najdôležitejších ľudí Nežnej revolúcie a politiky bezprostredne po nej. Fedor Gál je aktuálny laureát Ceny Pamäti národa.

Emil Sedlačko, čerstvý laureát Ceny pamäti národa, sa narodil tesne pred oslobodením v Trenčianskych Tepliciach. Základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov. V auguste 1968 patril medzi hlasných oponentov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a väznený štátnou bezpečnosťou. Dve desaťročia znášal spoločenské a politické ponižovanie. V novembri 1989 spoluzakladal nezávislé slovenské odbory. Po nástupe mečiarizmu ho lákali do HZDS, no odmietol a opäť sa stal nepohodlným. Ako dôchodca vyštudoval univerzitu tretieho veku a organizoval výstavy o tom, že sloboda nie je samozrejmosť.

Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. O rodine bežkyne na lyžiach Jaroslavy Páričkovej (rodenej Kratochvílovej) to platí. Bola reprezentantkou Československa v tomto obľúbenom bielom športe nielen ona, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti, ktoré nesú mená po rodičoch - Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. Ten sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimné olympijské hry v Nagane.

Keď Červená armáda oslobodila Soblahov, obec v okrese Trenčín, Karol Mrázik sa už ako pätnásťročný pridal k nim a bojoval až do konca druhej svetovej vojny.

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Štefan ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel viac ako päť rokov z pôvodných desiatich za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času potom strávil v jáchymovských uránových baniach.